Ahoooj! Ako som sľúbila už minulý článok, dnes vám ukážem čo som začala písať. Dlho som uvažovala či tu dať môj príbeh, či ho tu nedať, ale nakoniec som sa rozhodla že sa s vami o neho podelím. Nebudem vám opisovať o čom je a robiť osnovu, prosto a jednoducho vám tu príbeh dám. (Zatiaľ mám iba prvé dve kapitoly, lebo niekedy som lenivá písať:) Tak a fanfáry (tramtadadá) tu je môj príbeh!Výnimočná, prvá a druhá kapitola
1. Hadie oči
Normálne, nevzrušujúce
sychravé letné ráno. Aspoň sprvu. Vonku lialo ako z krhly. Počasie kašľalo
na to, že bola polovica Júla- vyzeralo to, akoby začínal november. Mala by som
to počasie celkom rada, kebyže nebývam tam, kde bývam. Ale keďže sa práve
nachádzam v starej, polorozpadnutej a premokajúcej chalupe na konci
dediny, nie som nadšená z toho, že prší. Naša chalupa nevyzerá zvnútra
o moc lepšie ako zvonku. Máme iba tri izby: kuchyňu, spálňu (ja
s mamou spíme v jednej izbe) a kúpeľňu spojenú s WC-kom.
Strecha je miestami vypchatá slamou, pretože ináč by nám cez tie diery dnu
napršalo. No ale vráťme sa k príbehu. V ten osudný deň som sedela
v kuchyni na stoličke a čítala som si Hobbita. Stolička už mala svoje
roky, takže sa na nej nesedelo práve pohodlne. Ak by ste ňou čo i len
pohli, predná nôžka vpravo by sa zlomila. Práve som dočítavala kapitolu, keď
mama vošla do kuchyne. Bola to mladá, nevýrazná žena s dlhými hnedými
vlasmi. Pery mala jemne krojené a v očiach ešte stále žiarili
svetielka dievčenskosti. Mala som ju veľmi rada ale odkedy od nás odišiel otec
(boli tomu už štyri roky) išlo to s nami dolu vodou a museli sme sa
presťahovať do tejto chatrče. Bola to vášnivá kresťanka telom i dušou.
Každý deň chodila do kostola a aj keď sme mali málo peňazí, dávala ich na
kostol. Trošku som jej to vyčítala- veď za tých pár eur sme mohli mať večeru na
tri dni. Nechápem, načo sú Pánu Bohu peniaze- veď si ich kedykoľvek môže
vytvoriť. V každom prípade, mama každý deň chodila do kostola. Možno keby
nebola chodila ani by sa nestalo to, čo sa stalo. Ale stalo sa to. Aj
v tento deň sme išli do kostola. Nerada som tam chodila. Nie preto, žeby
sa mi nechcelo alebo žeby som nemala rada Pána Boha, ale ostatné deti sa mi
poza chrbát stále smiali. Na lavičke
pred oltárom kde som sedela stále, nikto nikdy nesadal. Deti sa ma štítili
a mysleli si, že keď som chudobná, musím mať blchy a všetky tieto veci.
Zvykla som si na to.
***
Aj dnes som si sadla
osamotene do mojej lavičky. Vybrala som si dosť ošúchaný starý spevník
a nalistovala som si číslo piesne. Keď sa omša začala snažila som sa na ňu
sústrediť, no akosi mi to nešlo. Môj pohľad stále blúdil k novému obrazu
Panny Márie, ktorá pod nohou zvierala hada. Najviac ma na obraze zaujal had.
Jeho chvost sa vinul Márii okolo členka. Ostatok tela (okrem hlavy) mu
zakrývala jej noha. Celý jeho zjav pútal moju pozornosť. Celé telo mal pokryté
smaragdovo- zelenými šupinami, ktoré sa leskli ako jazierko v mesačnom
svite. Najpozoruhodnejšie boli jeho oči. Vyzerali ako dva veľké, žiarivo
červené rubíny. Boli červené, no nevedela som sa zbaviť pocitu, že je
v nich niečo tmavé. Niečo...temné a zlé a vzbudzovalo to vo mne
hrôzu. V tej chvíli sa stalo čosi, z čoho sa mi rozbúchalo srdce.
Chvost hada sa pomalinky odmotával z Máriinho členka. Zhrozene som sa
pozerala ako chvost dopadol do trávy na obraze. Prinútila som sa odvrátiť zrak
a sústrediť sa na kázeň. Celú tú dobu som mala neznesiteľné nutkanie
pozrieť sa na obraz. Do konca kázne som vydržala mať oči mimo obrazu, no hneď
potom som podľahla nutkaniu a moje oči zablúdili k obrazu. S hrôzou
som zistila že had je už obkrútený okolo rámu obrazu. Poobzerala som sa dookola,
či to vidia aj ostatný. Kika Millerová zo svojou mladšou sestrou niečo horlivo
hľadali v spevníku. Miro Kán za mnou robil grimasy na miništrantov, ktorý
mu ich opätovali. Očividne nikto nevidel hada ako sa plazí po ráme obrazu. Na
moje veľké zdesenie sa had ladne zošmykol z rámu. Plazil sa po podlahe
smerom ku mne. Jeho veľké ohnivo červené oči svietili a prenikavo sa na
mňa pozreli. Pohľad som mu vrátila. To som nemala robiť. Oči sa mu nebezpečne
zablýskali. Očividne bol pripravený na boj. Očný boj. (Možno to znie smiešne,
ale mne do smiechu vôbec nebolo). Zdalo sa mi, akoby mi had prenikol až do
duše, prevŕtal do nej žeravú dieru a teraz hľadel na moje pocity, na moje
myšlienky. Chcela som odvrátiť pohľad, no nedalo sa. Akoby ma jeho oči magnetizovali.
Pozerala som sa priamo do nich. Vyzerali byť červené, no vo vnútri boli tmavé,
temné a plné zloby ako oči naozajstného démona. Nepokojne som prehltla.
Démon sa blížil a blížil až bol pri mojich nohách. Nezvládla som pohľad do
jeho tmavých očí. Bolo toho na mňa priveľa. Ešte som sa mu naposledy zahľadela
do tých tmavých rubínov a potom som upadla do bezvedomia.
***
„Anna! Anna! Čo ti je?!
Preber sa!“ Kričal mi niekto do ucha. Podľa hlasu som usúdila že to bola mama.
Nechcelo sa mi otvoriť oči a prebudiť sa do krutého reálneho sveta. Chcela
som zostať ležať na podlahe, až kým ma had nenechá na pokoji a kým nebudem
presvedčená že to je iba zlý sen. No musela som sa prebrať, lebo ináč by ma
mama asi poliala vedrom svätenej vody alebo čo ja viem čo by urobila.
S nevôľou som otvorila jedno a potom aj druhé oko. Nado mnou sa
týčila vystrašená mamina tvár. Okolo nej bol hlúčik ľudí. Bolela ma hlava
a hrozne ma pichalo v očiach- videla som rozmazane. Prestrašená mama
si vydýchla a zamrmlala niečo ako „Vďaka Bohu!“ Omša sa už skončila
a ľudia okolo mňa vychádzali z kostola. Očividne som pútala všetku
ich pozornosť a tušila som, že najbližší týždeň budem stredom
všetkých klebiet. Kašľala som na to. Myslela som celý čas iba na zlovestného
hada. V tej chvíli som sa strhla a moje oči nevdojak zablúdili
k obrazu. Had tam nebol. Nikto z prítomných si tej zmeny nevšimol, no
ja som celkom zreteľne videla miesto kde predtým bol had a už tam nie je.
Pomaly som odvrátila oči od obrazu a pokúsila som sa postaviť. Hravo som
to zvládla a podišla som k mame. „Poďme domov.“ Zašepkala som. Ona
iba prikývla a vyšli sme von. Celú cestu sme mlčky kráčali, až kým sme
neprišli domov. Mama sa zavrela do kuchyne s argumentom, že ide urobiť
večeru. Neprítomne som odišla do spálne
a siahla som po knihe. Vedela som, že sa na ňu nebudem môcť sústrediť, no
aspoň som to skúsila. Po desiatich minútach som zistila, že už čítam asi po
stý-raz tú istú vetu. Bez nálady som zaklapla Tolkiena a ľahla som si na
posteľ. V tej chvíli dnu vošla mama. Prisadla si na kraj postele.
V jej očiach sa odzrkadľovalo utrpenie a zvedavosť, ktorú v sebe
opatrne držala na uzde. Videla som, že chce vedieť prečo som v kostole
odpadla. Posadila som sa a zhlboka som sa nadýchla. Cítila som, že
potrebujem niekomu povedať čo sa stalo. A tak som to celé vysypala.
O obraze, ako sa had začal pohybovať, ako sa ku mne približoval
a o jeho očiach. Mama sa na mňa celý čas dívala pohľadom,
v ktorom bola zamiešaná ľútosť a starostlivosť. Dlhý čas po mojom
výleve sme ticho sedeli. Prešla hádam aj hodina, keď sa na mňa s ľútosťou
pozrela a povedala: „Zlatko, naozaj si si istá že si to videla? Ak áno,
budeme sa musieť uspokojiť s tromi bochníkmi chleba denne a troškou
masla. Veľa peňazí nám neostane ak...“ na chvíľu sa odmlčala, no potom
odhodlane povedala: „...ak ti zaplatím doktora.“ Nechápavo som sa na ňu zahľadela.
„Akého doktora? Čo mi chceš platiť? Nič mi netreba platiť!“ „No...toho doktora,
ktorý lieči...ako to povedať...nuž, ktorý lieči psychicky chorých ľudí.“
Napokon to zo seba dostala. Sprvu som sa na ňu iba zarazene pozerala
a potom som vybuchla. „ Ty ma chceš dať do psychiatrickej liečebne?!“
Kričala som a zdôrazňovala som popritom každú slabiku. „Mami, ja som to
skutočne videla! Nešibe mi, to viem iste! Mami, prosím ťa hlavne neurob žiadnu
hlúposť a nezaplať psychiatrovi aby ma liečil! Ja som normálne zdravé
dievča!“ Zakončila som svoj prejav hnevu týmito slovami. Ona sa na mňa pozerala
s láskou a nehou. Objala ma a pritisla si moju hlavu k jej
hrudi. Hladila ma po vlasoch, tak ako kedysi keď som bola ešte malé
niekoľkoročné dievčatko. „Ak si to nepraješ, tak tam nepôjdeš. Neboj sa, verím
ti, verím ti.“ Opakovala šeptom. Takto sme sa tam objímali ešte hodnú chvíľu,
no potom rázne vstala a povedala, že ide povešať bielizeň. Prikývla som.
Prezliekla som sa do pyžama a vliezla som pod perinu. Rozhodla som sa, že
už pôjdem spať.
***
Bolo niekoľko hodín po
desiatej a mama bola ešte stále v kuchyni. Už som bola
v driemotách, keď sa potichu vŕzgajúce dvere otvorili. Sprvu som si
myslela že je to mama, no keď som nikoho nevidela pomyslela som si že to bol
iba prievan. S touto myšlienkou som sa uspokojila a znova som sa
uložila na spánok. Odrazu som počula tichý šepot. „Anna, Anna. Zobuď sa.“
Nepripisovala som tomu veľký význam, myslela som si, že sa mi to sníva. No
pocítila som ako mnou niekto trasie. Neochotne som otvorila oči. To, čo som
uvidela, mi vyrazilo dych. Predo mnou stála osoba, z ktorej vyžarovala
každým kúskom dobrota. Mala vodopád svetlých kučier siahajúcich po pás
a veľké, úprimné a priateľské svetlo-modré oči. Pery, ktoré boli
obzvlášť plné a jemne, vykúzlili očarujúci úsmev. Najzvláštnejšie na tomto
zjave boli snehobiele, objemné a jemné krídla. Podľa nich som usúdila, že
je to anjel. Mal na sebe po päty siahajúcu bielu tuniku. Z celej jeho
osoby vyžarovalo bledomodré svetlo. Láskavo sa usmial. „Ahoj, ja som Michal.“
Povedal, ako by to, že sa zjavil večer o desiatej v izbe
dvanásťročného chudobného dievčaťa bola tá najzákladnejšia povinnosť anjela.
Pokúsila som sa o úsmev, no vyzeral dosť chabo. Bolo mi hlúpe predstaviť
sa, keďže už vedel ako sa volám. Tak som prosto povedala „Ahoj.“ Obliala ma červeň, pretože som prosto
nevedela ako sa mám zhovárať s anjelom. Prívetivo sa na mňa pozrel a usmial
sa. No potom zvážnel. „Si v obrovskom nebezpečenstve. Ide po tebe sám
diabol. Ten had na obraze, to bol on. Chce si ťa získať a odvliecť do
pekla.“ Prehlásil. Zhrozene som sa na neho pozrela. „Prečo?“ Opýtala som sa
roztraseným hlasom. „Si výnimočná.“ Odvetil prosto. Hlavou mi prúdili všelijaké
otázky, no bála som sa ich vysloviť nahlas. „Musíš si na neho dávať veľký
pozor. Bude ťa pokúšať, zvádzať na zlé chodníčky a maľovať ti mylné rúžové
predstavy o pekle.“ Prísne, no priateľsky sa na mňa pozrel. „Prepáč že ti
nemôžem povedať viac...tak...ja už asi aj pôjdem.“ Povedal, no potom sa zháčil.
„Počkaj, skoro by som bol zabudol. Na...tu máš niečo, čím ma privoláš.“ Vtisol
mi do ruky retiazku z malým perlovým krížom na nej. „Ako to funguje?“
Dychtivo som sa opýtala. Zhovievavo sa usmial, akoby chcel naznačiť, že jeho
ústa vysvetľovali podobné jasné veci už väčším hlupákom ako som ja. „Je to
jednoduché. Dotkneš sa kríža a budeš sa modliť modlitbu k anjelom.“
Uzavrel „namáhavé“ vysvetľovanie. Krátko mi zamával a potom sa doslova
a do písmena vyparil. Zostal z neho už iba malý, trblietajúci sa
obláčik dymu, ktorý sa aj tak po čase rozplynul. Zvedavo som si obzerala malú
retiazku v dlani a odhodlane som ju stisla. Ja sa nikdy nedám zviesť
diablom. Nikdy!
***
2. Dávid
Ráno som sa zobudila plná
elánu a odhodlania. Mama nebola v posteli. Na ľadničku pripla lístok,
na ktorom bolo napísané že išla do obchodu a vráti sa tak o hodinku.
Povzdychla som si a otvorila som skrinku. Nenašla som v nej nič, čo
by stálo za zjedenie, iba pár obschnutých chlebov a trochu masla. Chcela som si ísť trochu čítať, no zrazu sa
predo mnou vytvorila para. Bola dymovo sivá a trblietali sa v nej
červené iskry. So záujmom som pozorovala čo z toho vznikne. Na stole sa
objavila sivá obálka, na ktorej adresa bola napísaná ohňom. Opatrne som ju
chytila medzi palec a ukazovák. Skúmavým pohľadom som si ju premerala a jemne
som ju otvorila. List v nej bol, prekvapivo, napísaný na snehobielom
papieri, ktorý sa miestami ligotal ako snehová vločka. Úhľadným písmom na ňom
stálo:
„Milá Anna!
Chcel by som sa
s Tebou stretnúť vo vašom miestnom kostole. Zabudol som ti ešte niečo
povedať ohľadom tej záležitosti s diablom. Ak sa pýtaš prečo sa nezjavím
u Teba dom tak ako včera večer, odpoviem Ti jednoducho: Nedá sa to. Mi
anjeli sa cez deň nesmieme zjavovať v ľudských obydliach. Tak ahoj
v kostole.
Michal.“
Hneď, ako som list
dočítala tak zmizol v obláčiku dymu. Divné, pomyslela som si. Veď Michal
sa zjavuje v bielych, trblietavých obláčikoch a tento list sa zjavil
v sivom oblaku dymu. Síce papier aj písmo sa na anjela Michala ponášali,
no aj tak mi to nejako nešlo do hlavy. A v tom mi došlo, že nenapísal
čas stretnutia. Vzdychla som si a rozhodla som sa, že pôjdem do kostola
hneď teraz. Obliekla som si starú, obšúchanú, rúžovú bundu a vyšla som
z domu (aj keď bol júl, bola hrozná zima). Mama by pri pohľade na mňa
dostala infarkt, pomyslela som si a pozrela som sa na moje staré tepláky
(ktoré už mali voľačo za sebou a kolená mali riadne ošúchané) aj na
spomínanú rúžovú bundu. Vyrazila som vpred.
***
V kostole bola tma
a ticho. Pri vchode som si namočila ruku do svätenej vody a kľakla
som si. Kde ten anjel môže byť? Sadla som si do mojej obľúbenej prednej lavičky
a čakala som. Keďže sa v kostole netopilo, chlad mi nepríjemne
oziabal líca a ruky. Oči mi zablúdili k obrazu. Had tam bol.
Odvrátila som oči a premkol ma nepríjemný pocit, že tam nie som sama. No
asi to bolo normálne, keď ku mne mal prísť anjel. Pomaly mi to začínalo
pripadať ako v nejakom filme. Dvanásťročné dievča včera večer videla
anjela a ten jej dnes ráno povedal nech sa s ním stretne v kostole.
Povzdychla som si. No potom moje oči zaujalo čosi iné. Had na obrázku sa pohol.
Stuhla som na celom tele a prerývane som dýchala. Had sa ladne zosunul až
na kraj rámu a potom skočil na zem. Áno, naozaj SKOČIL! No nerozpľasol sa
na zemi, ale vo vzduchu sa zvíril do prachu, dymu a červených iskier. Keď
už aj posledné zvyšky dymu zmizli, zbadala som, že predo mnou stojí muž. Čierne
vlasy mal nagélované dozadu a na sebe mal zamatový čierny oblek. Bol o dosť
vyšší odo mňa a ak by ste ho uvideli na ulici, pomysleli by ste si že to
je určite iba nejaký bohatý obchodník. No ja som hneď vedela že nie je. Prezradili
ho oči. Oči červené a predsa čierne a temné ako najtemnejšia noc. Na
perách mu hovel prívetivý úsmev. Uprene som na neho pozerala a mala som
chuť uštipnúť či to nie je iba sen. Očividne stojím pred diablom.
„Ahoj.“ Prehovoril
prosto, ako keby stretávanie sa s diablom a zoznamovanie sa s ním
bola totálne formálna vec. „Ahoj.“ Nervózne som odpovedala. „Neboj sa ma.“ Dodal, keď videl nervozitu v mojich
očiach. Chcel, aby som sa mu znova pozrela do očí, no ja som sa tomu pohľadu ďalej
odhodlane bránila. „Ja sa nebojím.“ Precedila som medzi zuby. Môže sa klamať
diablovi? Lebo to som teraz urobila. „Bojíš sa a nevadí ak mi zaklameš.
Mám klamstvo rád.“ Šibalsky sa na mňa usmial a pokračoval. „Takžee...ja
som Dávid.“ Povedal a podal mi ruku. Nerozhodne som sa na ňu pozrela, no
potom som aj ja zdvihla ruku a jemne som odtisla tú jeho od mojej. „Nepodávam
si ruky s...s takými ako ty.“ Povedala som pevne a pozrela som sa na neho.
Jeho žiarivý úsmev na chvíľu potemnel. „Som Dávid,“ zopakoval. „Ľudia mi vravia
rôzne. Diabol, pokušiteľ, satan. Zlý duch...no ja uprednostňujem Dávida.“
Pozrel sa na mňa s takou priateľskosťou, až som na minútu zabudla že je to
diabol. Prikývla som a napadlo mi či sa mám predstaviť aj ja. „Nepredstavuj
sa. Viem ako sa voláš, Anna.“ Dokončil s milým úsmevom. Opäť som prikývla.
No potom som si uvedomila čo práve povedal. „Ty mi čítaš myšlienky!?“ Zvolala
som rozhorčene. „No jasné. Už druhý krát.“ Usmial sa. Chcela som sa ho na veľa
vecí opýtať ale bála som sa, no zvedavosť ma premohla. „Prečo si ma vtedy v kostole...hmm...zhypnotizoval?“
Opýtala som sa a pritom som ešte stále úspešne vyhýbala jeho pohľadu. „Chcel
som ťa troch zastrašiť. Aby si videla že som NIEKTO.“ Povedal a pozrel sa
na mňa tým hrozným pohľadom, kedy som si istá že mi prepáli do duše dieru. Trochu nervózne som prikývla a potom som ho prebodla pohľadom.( Dá sa vôbec diabol prebodnúť pohľadom?) "Čo odo mňa chceš?" Zavrčala som. Prívetivo sa na mňa usmial a prehovoril: "Chcem ťa dostať na moju stranu. Ten anjel ti určite povedal o mne, že som zlý, že ťa chcem dať zavrieť do pekla a podobné hlúposti. No nie je to tak. Chcem s tebou spolupracovať. Chcem mať pri sebe niekoho...výnimočného." Zakončil svoje rozprávanie týmto slovom. Som výnimočná. Ja som výnimočná. Skôr než som na to stihla niečo povedať, Dávid zmizol v dyme. Iba som tam stála a zmätene som hľadela na to miesto kde pred chvíľou stál. Nevedela som čo mám robiť. Diabol mi povedal že som výnimočná.Že ma chce mať na svojej strane.
***
Kika💖
Komentáre
Zverejnenie komentára